Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Ľudové zvyky a tradície

Lúčky boli v minulosti známe svojráznym spôsobom života. Najmä pracovné záujmy stmeľovali obyvateľov do skupín, z ktorých každá mala svoj vlastný systém práce, osobitný kultúrny prejav, zvyky a obyčaje. A keďže v minulosti sa Lúčky preslávili hlavne pltníctvom, postava pltníka poznačila umeleckú tvorbu, životné osudy a štýl mnohých obyvateľov Lúčok.

Margita Senková
najznámejšia pltníčka z Lúčok

Význam pltníckeho povolania sa prejavil napr. pri narodení chlapca, keď pôrodná babica vložila do prvého kúpeľa íver a stružlinku z vesla, aby bol z chlapca pltník. Dorastajúci mládenec prežíval ďalší obrad, keď sa vydával na svoju prvú cestu plťou dolu Váhom. Krstná mať na plťovisku svoje krstné dieťa pošibala posvätným brezovým korbáčom, aby bolo smelé a odvážne už ako dospelý muž, ďalej mu dala posúch z jačmennej múky – pletenák, ktorého časť mal počas plavby hodiť do Váhu, vďaka čomu mal získať pomoc duchov a vodných víl najdlhšej rieky Slovenska.Otec potrel synovi ruky a rukoväť vesla medvedím sadlom, aby mal silu ako medveď.
Ptlníkov na ich plavbách sprevádzalo množstvo pltníckych piesní, z ktorých najznámejšími sa stali:

Chudobná mať moja, Tam nad Váhom v Martinčeku, Ja malý pltníček, nebojím sa, Páči sa mi jeden pltník, Komuže je lepšie ako faktorovi, Keď poletím dolu Váhom...

Každý sviatok, každá udalosť sa tradovaním stala zvykom spojeným s určitými úkonmi. 
Nový rok – 1.január: Nie vždy v dejinách sa tento sviatok začínal v deň, ktorým my začíname počítať novozačínajúci sa rok. Tento deň sa vyskytoval s rôznymi presunmi od 25. decembra do 1.januára. Bol to podobne pohyblivý sviatok ako je dnes Veľká Noc. Až v 16. storočí sa úpravou kalendára určil za deň začiatku nového roka – za Nový rok – 1.január.
Dosť dlho pretrvávali vo zvykoch aj pohanské tradície, do ktorých prenikali v čoraz väčšej miere zvyklosti kresťanské. Táto nejednotnosť a nestálosť sa prejavili aj v charaktere zvykov od Vianoc po Nový rok.

Na Nový rok sa každý snažil vstať zavčasu ráno, ponáhľal sa poumývať v čerstvej vode. Každý člen rodiny sa obliekol do čistých šiat. Ľudia totiž verili, že akú náladu budú mať v tento deň, čo počas neho budú robiť, podľa toho sa im bude dariť v nasledujúcom roku. Preto si dávali pozor, aby nedochádzalo k zvadám, aby nebol dôvod na plač. Okrem najnutnejších robôt sa nemalo robiť nič.
V tento deň chodili po dedine vinšovať chlapci. Zmysel vinšov a ich obsah bol žartovný. Boli to vinšovačky rozličného druhu, z nich niektoré sa vyskytujú aj v iných obciach Slovenska, napr.Vinšujem vám nový rok, aby vám nevypadol z pece bok a z kozuba rúra, aby vám dievka neostala hrubá.
Katolícka cirkev zaviedla koledovanie kňazov, ktoré sa začína 1.januára a končí 6. januára na Tri krále. Pri dopoludňajších bohoslužbách sa cirkevníci dozvedeli, ktorými ulicami a postupne do ktorých domov bude koleda prichádzať. Ľudia sa na túto udalosť náležite pripravili. V domoch bol stôl prikrytý pekným obrusom, na ňom bol krížik a zapálená sviečka. Kňaz so sprievodom (rechtor, kostolník, miništranti) zaspievali nejakú príležitostnú pieseň, rechtor napísal nad dvere izby kriedou prvé dve čísla letopočtu, za nimi iniciálky troch kráľov G.M.B. a napokon druhé dve čísla letopočtu.
Po kolede dievka súca na vydaj strhla zo stola obrus, dala si ho cez hlavu bežala na roh domu. Verila, že s akým menom muža ako prvého zazrela, také meno bude mať jej budúci muž.
Fašiangy – pôvodom staroslovanský sviatok doložený už z čias Veľkej Moravy pod názvom mjasopust. Názov fašiangy, fašiang je prevzatý z nemčiny. Začiatok tohto sviatku bol pohyblivý a závisel od termínu Veľkej noci. Fašiangy sa končili Škaredou stredou, keď sa začínal 40 – dňový pôst, s ktorým bolo spojené odriekanie zábav, radovánok, ukončené Veľkou nocou. 
Fašiangová muzika trvala v Lúčkach tri dni – v nedeľu, pondelok a v utorok. V novších časoch bolo najskôr divadelné predstavenie a po ňom nasledovala trojdňová muzika. Na záver bolo pochovávanie basy. 
Neodmysliteľnou súčasťou fašiangov v Lúčkach bolo „chodenie s cundrou“. Na uskutočňovaní tohto zvyku sa podieľala skupina mládencov – regrútov. Cundru tvorili tieto postavy: cigánka, cigán, mäsiar, medveď, mládenec a čert. Mäsiar mal na pleci palicu ako ražeň, na ktorý nastrkoval slaninu z jednotlivých domov, kadiaľ prešla cundra. Cigán hral na husličkách, mládenec chodil s krpkou pálenky a núkal ňou ľudí, častoval ich. Cundra prešla celou dedinou. Zastavovala sa pri domoch, pričom bola sprevádzaná rozličnými žartami a prekáračkami. Bola to tiež príležitosť na povykrúcanie dievok, ale aj žien v tanci. Komický účinok dosahovali tým, že mali naopak oblečený kožuch, široké nohavice, začiernené tváre, za cigánku bol oblečený mládenec. Ľudia im dávali slaninu, vajcia, peniaze. Z utŕžených naturálií si navarili halušiek a z peňazí vystrojili zábavu. Pochovaná basa odpočívala až do Veľkonočného pondelka. V domácnostiach sa pri tejto príležitosti piekli tradičné krapne (šišky) alebo fánky.
Šúlková nedeľa – jedna z nedieľ počas pôstu. Nazvaná podľa zvyku, ktorý sa dlho tradoval. V každom dome sa varili šúlky s makom, tie museli byť veľké, aby pri úrode obilia boli veľké klasy.
Murienová nedeľa – nazvaná podľa zvyku chodenia s Murienou (Morenou), čo sa robilo 2 týždne pred Veľkou nocou a súviselo to s veľkomoravskou tradíciou Moreny ako symbolu zla, smrti, choroby, tmy a zimy. Murienu nosili obyčajne 12 – ročné dievčatá, ktoré sa v sobotu večer zišli v jednom dome a chystali Murienu (postava ženy vyformovaná zo slamy na palici, oblečená do sviatočného kroja). V nedeľu sa mladé dievčatá sviatočne vyobliekali. S Murienou prešli po dedine a pri tom spievali:

Muriena, Muriena, kde si prebývala? 
na tom vyšnom konci, v murovanom domci. 
Čo si tam robila? 
košieľky som šila. 
Komu si ich šila? 
lúčanským mládencom. 
Lúčanskí mládenci najedli sa blata, 
nemohli zodvihnúť predo mlynom kláta... 
Ani jeden nemal novieho kabáta. 
iba jeden ho mal, Jano Šimunovie, 
čo mu ho ušila Mila Čupanovie. 

Potom pokrikovali, aby dostali výslužku od gazdín:

Vajec, vajec za koriec, 
masla, masla, aby sa vám krava dobre pásla, 
slaniny, slaniny, aby sa vám svine darili, 
bryndze, bryndze, že pôjdeme indze. 

Keď došli na miesto, kde mali Murienu hodiť do vody, spievali:
Vyniesli sme, vyniesli sme Marmurienu 
a kráľovnú zo vsi. 
Navaríme, navaríme červeného vína, 
oženíme, oženíme richtárovho syna, 
ak nás bude biti, budeme ho i my, 
štyrma kyjmi kyjovati 
a za vlasy ruvati, 
po máj, po máj, po zelený háj. 

Veľká noc
Kvetná nedeľa – tvorí začiatok osláv jari. Jej symbolom boli rozvíjajúce sa vŕbové prútiky – maňušky, ktoré na Kvetnú nedeľu svätil kňaz. Ľudia si ich zastokli za obraz, aby chránili dom pred bleskami. 
Zelený štvrtok – v tento deň sa „zaviazali“ zvony, nezvonili až do soboty. 
Veľký piatok – kto mal na dvore ešte pozostatky snehu (najmä ak sviatky pripadli na začiatok veľkonočného cyklu), umyl sa s ním, čím získal istotu, že nebude mať pehy. V ten istý deň sa oberali púčky z topoľov a varila sa z nich voňavka pre kúpačov. 
Biela sobota – v tento deň sa „rozviazali“ zvony, všetci obyvatelia sa chodili umývať „navodu“ (do potoka), aby boli pekní. Tradične bol tento deň venovaný vareniu a pečeniu obradných jedál. Do cirkevných obradov preniklo veľkonočné svätenie ohňa, ktoré sa ľudovo nazývalo pálenie Judáša. Kresadlom sa vznietil oheň a ním sa zapálila veľkonočná svieca, zvaná paškál. Uhlíkom z nového ohňa sa pripisovala ochranná moc.
Veľkonočný pondelok – tak ako v mnohých obciach severného Slovenska, tak aj v Lúčkach chodili chlapci či mládenci po kúpačke s vedrami na vodu. Dievky vyviedli na dvor alebo priamo k potoku a oblievali ich. Potom ich postriekali voňavou vodou z topoľových púčkov.
Stavanie májov sa tradične robilo v noci z 30. apríla na 1. mája. Máj postavený pred domom dievky bol prejavom a vyznaním lásky. Výška žrde, na ktorej boli pripevnené papierové stuhy, bola nielen dôkazom lásky, ale aj sily, obratnosti a schopnosti mládenca. Ten si musel dávať pozor, aby mu niekto máj neodpílil a neukradol. Stavanie májov sprevádzala muzika so spevom. Dievky, ktorým mládenci postavili máj, museli staviteľov počastovať, niekedy zaň aj zaplatili.
Na lúkach: K hrabaniu sena sa viažu tiež tradičné zvyky a piesne. V Lúčkach sa lúky obyčajne začali kosiť na Jakuba a tento deň sa v obci svätil ako sviatok. Tento zvyk má približne dvestoročnú tradíciu. V roku 1772 začalo v obci horieť, bolo to práve na Jakuba. Všetci dospelí boli na lúkach a v dedine zostali len starci a deti. Lúky sú vzdialené od dediny viac ako 5 kilometrov, preto kým prišla odtiaľ pomoc, dedina takmer vyhorela. Odvtedy na Jakuba bývala zábava v prírode a zo zábavy šli chlapci a mládenci rovno na lúky kosiť. Nocovať zostávali na lúkach v senníkoch. Ráno vstávali okolo druhej – tretej hodiny a kosili. Pri kosení lúk sa zachovávali pozostatky príbuzenskej občiny. Prejavovalo sa to tak, že často desať i viac koscov (muži zo širšej rodiny) spolu rad-radom kosilo lúky členom tohto príbuzenského kolektívu, kým nepokosili všetky lúky celej rozvetvenej rodine.
Ženy museli denne pripravovať a nosiť koscom jedlo. Aj ony museli vstávať veľmi skoro, často už okolo polnoci, aby mohli prísť na lúky s fruštikom (raňajkami) a jedlom na celý deň. Najčastejšími jedlami boli krapne, pirohy, buchty, údené mäso, klobása, fazuľa, šalátová polievka. Na posilnenie nosili aj pálenku. Starci a deti sa doma starali o dobytok a hydinu.
Pobyt na lúkach a celá pracovná činnosť okolo sena boli pre Lúčanov sviatkom, preto sa na lúky nosilo nové oblečenie, v ktorom jednoznačne dominovala biela farba. Jedlo nosili ženy na chrbtoch v obrusoch. Aj obrusy boli biele z jemného plátna s krajkou. Lúky mali Lúčania na mnohých miestach v chotári obce, ale najviac ich bolo pod Chočom a v oblasti Vrchvarty, kde sa smerom na Oravu končí Lúčanská dolina.
Keď ženy prichádzali na lúky, išli vždy v skupinách a už zďaleka piesňami a výskaním ohlasovali chlapom svoj príchod. Lúky neboli na rovinách, ale na grúňoch neraz strmých a prudkých ako strecha. Takéto prírodné prostredie vytváralo vhodnú kulisu na prekrásnu ozvenu. Spievali sa pracovné, ale aj žartovné prekáračky. Žartovnými prekáračkami sa ľudia navzájom prihovárali, vymieňali si rozličné novinky, často aj klebety. Pomocou prekáračiek sa dedina dozvedela, kto s kým chodí, komu sa kto páči, napríklad: 
Na, Hana, Miša, na! 
Na čo ako odpoveď prišlo: Daj ho sem, ja ho chcem! 
Alebo: Povedala chmára, že to bude pára, Jano Murínovie u Haličkov spáva. 
Ostatné poľnohospodárske práce už nemali taký radostný a sviatočný charakter. Po skončení poľných prác nastal čas relatívneho oddychu, ktorý mládež trávila pri priadkach, a tie boli v Lúčkach zdrojom zábav a rozptýlenia. 
Priadky
Priadky boli v jednom dome, kde si to mládež s gazdinou dojednala alebo sa išlo po poriadku podľa veku dievok (poradovčatá). Priadky sa začínali v novembri a trvali až do konca fašiangov. Príchod dievčaťa na priadky sa považoval za jej vstup do dospelosti. 
Izbu, kde sa priadlo, udržiavali v čistote a poriadku dievky. Počas priadok okrem povinností, ktorú mali – spriasť obyčajne jedno vreteno – trávili čas aj zábavami a hrami. Preobliekli sa napríklad za Homrlaja.
Dievky do onucky zbierali pazderie a vysypali to tam, kde boli mládenci, čím si ich chceli privolať. Mládenci prišli na priadky s muzikou, zaliečali sa dievkam často svojským spôsobom, vyhadzovali alebo podpaľovali im kúdele.
Podobný charakter mali aj páračky. Skupina žien a dievok chodila párať tam, kde mali perie. Keď popárali v jednom dome, išli do druhého. Keď chceli niekomu urobiť zlosť, pred dvere mu vysypali kostonky z popáraného peria. Súčasťou páračiek bolo rozprávanie zaujímavých príhod a zážitkov, najmä žartovných a strašidelných. Táto úloha pripadla najmä mužom.
Na Ondreja sa lialo olovo cez kľúčik do vriacej vody. Podľa tvaru olova si dievky predpovedali rôzne javy, hádali zamestnanie budúceho muža. Ďalším úkonom, ktorým si dievky súce na vydaj predpovedali budúcnosť, bolo varenie halušiek, do nich boli vložené lístočky s menami mládencov. Dievčatá čakali na halušku, ktorá prvá vyplávala na povrch, vybrali ju a meno na lístočku bolo menom budúceho muža dievky. Dievčence chodili triasť ploty pri domoch, kde bývali vytúžení mládenci, pritom vraveli: 

Svätý Ondrej, ja ťa prosím, 
toho Jana dostať musím.

Mládenci si neveštili, ale chodili po dedine robiť zlosť – zosňali bráničky z plotov, preniesli ich často až na druhý koniec dediny, vyniesli rozobratý voz na strechu, tam ho poskladali a naplnili hnojom, po ceste poprestierali koberce. Povymieňali veci z jednotlivých domov a ráno potom každý chodil po dedine a zháňal svoje veci.
Na Katarínu robili mladí „katrenskô“. Dievčatá napražili krapne, chlapci doniesli víno a bola zábava. 
Lucia: 13.december bol považovaný za stridží deň. V podvečer Lucie sa teda ľudia chceli chrániť pred zlými duchmi, strigami, bosorkami. Vždy si našli dôvod považovať nejakú ženu z dediny za bosorku. Podľa nich sa menila na mačku alebo iné zviera, chodievala po domoch a „porobila“ ľuďom a domácim úžitkovým zvieratám. Preto nebolo v Lúčkach z tradície toto meno obľúbené a nedávali ho ani dievčatám pri narodení. Lúčania verili, že strigu, ktorá im uškodila, môžu rôznymi spôsobmi privolať. Najosvedčenejší prostriedok na to bol Luciin stolček. S jeho výrobou sa začalo na Luciu a každý deň do Hôd, teda do Štedrého dňa, bolo treba na ňom niečo urobiť. Musel byť celý z dreva, bez jediného klinca. Kto ten stolček zhotovil a na Štedrý deň počas bohoslužieb na ňom sedel, videl všetky strigy v dedine, a to tak, že každá žena z dediny, ktorá bola striga, mala pri sebe nejaký znak, podľa ktorého ju poznal – šechtár na mlieko, vreteno, batoh. To podľa toho, na akú záškodnícku činnosť sa zamerala.
Na Tomáša chodili chlapci s „ocelami“ a vinšovali: Doniesol som vám ocele, aby vám nevypadol bok z postele a z kozuba rúra, aby vám dievka nezostala hrubá. Koľko máte v plote kolov, toľko v maštali volov, koľko máte reťazí, toľko majte peňazí, koľko máte tanierov, toľko nech má vaša dievka frajerov. Zbohom ostávajte a dačo mi dajte.
Vianoce boli najväčšími sviatkami v roku, boli štedré, radostné, lebo Lúčania, obyčajne chudobní ľudia, si mohli dožičiť to, čo si odopierali po celý rok.
Prípravy na Vianoce sa začali pečením oblátok. Táto úloha pripadla rechtorovi – učiteľovi. Oblátky roznášali chlapci po dedine a spievali: 

Radostná novina sem sa pripomína, 
že Kristus žiadaný narodil sa z panny, 
a preto spievajme, 
s anjelmi plesajme, 
sláva Bohu na výsostiach, 
a na Zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. 
Pochválen pán Ježiš Kristus, doniesol som vám oblátky.

Na Štedrý deň vstávali gazdiné zavčasu a piekli koláče, chlieb. Ráno chodili ako prví vinšovať pastieri s brezovcom, ktorý zakladali za drevený rám na povalu. Týmto prútom sa potom vyháňal statok prvý raz na pašu, aby sa dobre pásol. Pastieri – vinšovníci dostávali za túto službu osobitne pečený chlieb – cipovok.
Príprave štedrovečernej večere sa venovala veľá pozornosť. O povalu sa pripevnil stromček a ozdobil sa doma robenými skromnými ozdobami – do farebného papiera sa dal kúsok durového zemiaka alebo drievka, v bohatších domoch aj jabĺčka, orechy a cukor. Na stole sa objavil biely ľanový obrus a naň položili sviečku. Tú prinieslo najmladšie dieťa z rodiny, ktoré vedelo rozprávať. Sviečka, jej svetlo i nositeľ mali symbolizovať život, zdravie, pokoj. Na stôl sa poukladalo všetko pripravené jedlo, pretože počas večere sa nemalo od stola vstávať. 
Na začiatku večere najstarší člen z rodiny každému urobil medom na čelo krížik, aby boli všetci dobrí po celý rok ako med. Aj preto sa v rodinách v tento deň vystríhali kriku, hnevu, hádok. Celý deň si odopierali jedlo a deti verili, že večer budú vidieť hviezdy. Večera sa začínala vtedy, keď sa na oblohe objavila prvá hviezda a zazvonili zvony. Jedli sa oblátky s medom, kapustnica, opekance, koláče, jablká a orechy. Z každého jedla gazda odniesolstatku, aby aj on mal Štedrý deň.

Po večeri chodili pod obloky koledníci s vinšami a piesňami: 

  • Mesiačik vysoko ešte stojí, ľud sladko spočíva na pokoji, 
  • len my sa berieme v tej radosti, ktorú nám zvestoval Boh z výsosti. 
  • A ja malý, neveličký, pýtam sebe do kapsičky, 
  • kus koláča, kus kabáča, priletí k vám zajtra vtáča, 
  • ak nie zajtra, napozajtre, len mi chytro niečo dajte. 
  • A ja malá panna, vítam Krista Pána, 
  • a ja ho tak vítam, peniažtek si pýtam, 
  • peniažtek mi dajte, zbohom ostávajte. 

Na Štedrý deň – večer sa piekli opekance. Dievčatá schytili prvý opekanec do ruky a počúvali, z ktorej strany pes zabreše. V tú stranu sa potom vydajú. O polnoci chodievali všetci na utiereň a po jej skončení išli spievajúc z kostola. V období od Štedrého dňa až do Nového roku sa nerobili väčšie, „hrubé“ práce.
Článok spracovala Ing. Petra Mihoková