Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

História obce Lúčky

Doba kamenná

Liptovská kotlina, najmä jej stredná časť, zvlášť priestor travertínových plošín v blízkosti dnešnej Bešeňovej, sa stala už pred viac ako 100 000 rokmi, teda v strednej fáze staršej doby kamennej (paleolitu), útočiskom pre človeka neandertálskeho typu. Pobyt pračloveka na tomto území nepriamo dokazuje aj nález uhlíkov zo zvyškov ohnísk, ktoré si zakladal pri travertínových kráteroch na Skálí pri Lúčkach.historia

Travertínové plošiny v Bešeňovej, v Lúčkach a pri Sliačoch využili kmene ľudu tzv. bošáckej skupiny, ktoré tu prenikli na sklonku mladšej doby kamennej - v eneolite. 
Výhodným a blízkym zdrojom medi bola stredoslovenská oblasť s prístupnými ložiskami medenej rudy na JZ úpätiach Nízkych Tatier.

Tieto nerastné zdroje využíval ľud patriaci k okruhu lužickej kultúry. Zachované nálezy, historia2okrem iného aj z Lúčok, svedčia o veľkej remeselnej zručnosti - našli sa tu meče liptovského typu, ozdoby, diadémy, čelenky i pracovné nástroje a náradie (sekerky, nože, kosáky, apod.).

Doba bronzová

Výroba bronzových predmetov si vynútila istú špecializáciu, takže historia 3okrem roľníkov, ktorí na terasovitých políčkach pestovali obilniny a strukoviny a chovali domáce zvieratá, vznikli aj skupiny baníkov a zlievačov vyrábajúcich bronzový tovar a skupiny osôb, ktoré sprostredkovávali výmenu predmetov s inými oblasťami, čo umožňovali cesty vedúce údoliami riek. Aj Lúčanskou dolinou viedla jedna zo starých ciest, spájajúca územie stredného Slovenska so severnými oblasťami. 
Zaujímavými dokladmi pravekého obchodu sú bronzové depoty - poklady, ktoré boli zakopané asi v obave pred nebezpečenstvom. Zvláštny osud mal nález bronzového pokladu, ktorý sa pripisuje Lúčkam. Nález bronzového kotlíka s krížovými držadlami, vedra typu Hajduböszörmény akuželovitej helmice s cievkovitým násadcom (typ Lúčky) je v našom prostredí výnimočný. Predpokladá sa, že tento depot sa dostal pred stáročiami do Liptova z Potisia hornádskou cestou. V Lúčkach sa tiež našla sekerka s tulajkou a kadlub na odlievanie, ako aj veľká bronzová udica. Všetky nálezy sú uložené v Liptovskom múzeu v Ružomberku.

Doba železná

V mladšej dobe železnej (400 p.n.l. - 0) prenikli do Liptovskej kotliny aj Kelti a výrazne ovplyvnili spôsob života obyvateľstva. Kelti boli nielen vyspelými roľníkmi, ale najmä dobrými remeselníkmi. Okrem dokonalého hrnčiarstva ich neoddeliteľnou zásluhou zostáva, že železo sa ich pričinením stalo u nás bežne používaným kovom. 
Výmenný obchod sa dopĺňa peňažným, s čím súvisí aj nález rímskych mincí z Lúčok. 
Výrazná zmena v osídlení Liptova nastala po príchode Slovanov počas tzv. sťahovania národov. Slovanské obyvateľstvo bolo ekonomicky zamerané najmä na poľnohospodársku pôdu a postupne osídľovalo najvýhodnejšie plochy. Celkove však bolo slovanské osídlenie Liptova veľmi riedke, čo bolo ovplyvnené aj hustým zalesnením tohto územia. 
V 11. storočí bolo celé územie Slovenska začlenené do uhorského štátu. Liptov patril do Zvolenského komitátu, ale z hľadiska cirkevnej organizácie do hontianskeho archidiakonátu. V prvej pol. 13. stor. bol na strategickom mieste na vrchu Sestrč vybudovaný hrad Liptov, o ktorom je prvá písomná zmienka z r. 1262. Spočiatku mal predovšetkým vojenskú funkciu, pretože bol strážnym hradom nad starou cestou vedúcou Lúčanskou dolinou cez Staré vráta na Oravu a do Poľska. Vybudovanie hradu Liptov prispelo aj k procesu ďalšieho osídľovania a dosídľovania okolia. V pôvodnom teplianskom chotári (dnešná Liptovská Teplá) vznikla aj obec Lúčky. Prvá písomná zmienka o Lúčkach je z r.1287 v predikáte Dionýza z Lúčok (Dionisius de Luchk). O existencii Lúčok sa neskôr dozvedáme v súvislosti s ponosami obyvateľov, ktorí sa museli zúčastňovať na opevňovacích prácach na hrade Liptov. 
Keď sa v r. 1474 zmocnil hradu Matej Korvín, dal ho zbúrať a jeho panstvo prešlo pod správu hradu Likava. 
Okolo r. 1550 sa v Lúčkach, podobne ako v iných horských dedinách, usadili valašské rodiny, ktoré tam dal priviesť vtedajší zemepán, aby boli využité aj pasienky a hole. V tom čase bolo v Lúčkach evidovaných 8 usadlostí. 
V r. 1600 bolo v Lúčkach obývaných 17 sedliackych domov a bol tu aj mlyn. Podľa urbára z r. 1770 bolo v Lúčkach 75 domácností s 3/8 poddanským gruntom a lúkami na 3 koscov. 
V písomnostiach z konca 18. stor. sú zaznamenané tieto priezviská obyvateľov Lúčok: Zachar, Čupaňa, Pavelka, Šavrnoch, Kováč, Jandura, Murín, Ševc, Ulik, Bobček, Baďo, Slivka, Pecho, Masár, Dúbravec, Fliega, Pšenko, Bursa, Mráz, Buzák, Brčík, Salák, Mrva, Černák, Strnisko, Veseliak, Fula, Halička, Michal, Húšťava, Pažítka, Drobúl, Hrbček, Vrzgula. 
Okrem poľnohospodárstva sa obyvatelia Lúčok zaoberali pastierstvom a salašníctvom, čo sa prejavilo aj v obecnom znaku. Na odtlačku pečatidla, ktoré sa zachovalo na písomnosti z r. 1766 s kruhopisom + Sigil. Pagi Lvczka + (Sigillum pagi Lučka) je motív: baran v kroví. 
Okolité lesy poskytovali dobrú základňu pre drevorubačstvo a s ním súvisiace pltníctvo. Stretávame sa tu aj s výrobou šindľov, dreveného riadu, ako aj s domáckou výrobou plátna a súkna. 
Po zrušení poddanstva v r. 1848 prešla do vlastníctva poddaných urbárska pôda (extravilán a intravilán urbárskych usadlostí). K majetkoprávnemu usporiadaniu pôdohospodárskych pomerov v Lúčkach došlo až 30. marca 1885 formou zmluvy medzi panstvom Likava a bývalými poddanými. Celková výmera pôdneho fondu r. 1895 činila 4064 katastrálnych jutár (1 katastrálne jutro - 0,58 ha). Z tohto množstva poľnohospodárska pôda predstavovala 1989 a lesná pôda 2075 katastrálnych jutár. Z poľnohospodárskej pôdy tvorila orná pôda 19 %, lúky 36 % a pasienky 45 %. V tom čase bolo v obci 163 hospodárstiev. 
V r. 1900 bolo v obci 531 ekonomicky činných obyvateľov, z nich bolo 54 % výlučne činných v poľnohospodárstve. Vlastníkov pôdy bolo 162. 
So začiatkom chovu včiel sa stretávame koncom 18. stor., na konci 19. stor. bolo v Lúčkach 62 včelstiev. 
Od šesťdesiatych rokov 19. stor., keď sa v Liptovskej župe začala propagačná akcia pestovania ovocných stromov, začali aj v Lúčkach pribúdať ovocné stromy a kry a koncom 19. stor. ich v obci bolo 1021 ks. 
Po vydaní živnostenského poriadku r. 1872 a priemyselného zákona 1884, nastáva rozvoj remeselných a obchodných živností. V r. 1885 Jakub Hiller zriadil v obci pohostinstvo, Bernard Hercz v r. 1887 pekárstvo, Izaiáš Piczel si v r. 1886 zriadil obchod s plátnom, Izidor Singer obchod s miešaným tovarom a Ján Plávka dostal koncesiu ako fiakrista. 
Pred prvou svetovou vojnou získali živnostenské oprávnenie kováči G. Drobuljak, P. Mrva a R. Senko, obuvníci J. Frič, A. Krška a Š. Marek i murár J. Murín. ďalej tu boli dvaja krajčíri a traja mlynári. M. Hillerová dostala živnosť na mäsiarstvo a udenárstvo. 
Viacerí Lúčania hľadali už pred prvou svetovou vojnou východisko z existujúcich hospodárskych a sociálnych pomerov vo vysťahovalectve najmä do zámoria, do Ameriky. 
Veľa ľudí chodilo na sezónne práce do Budapešti, najmä na stavby, kde pracovali ako murári, lešenári a dievčatá robili a nosili maltu. 
Niekoľko Lúčanov sa vysťahovalo na územie bývalej Juhoslávie. 
Základné vzdelanie poskytovala ľudová škola, ktorá bola zriadená v r. 1825. Školskú budovu rok predtým postavil erár. Keďže do konca 19. stor. vzrástol počet obyvateľstva o 36,7 %, jednotriedka už nestačila pre školopovinnú mládež. Okrem maďarizačných zámerov aj to bola jedna z príčin, že na prelome 19. a 20. storočia bolo v obci 198 analfabetov. Preto bola v r. 1901 vybudovaná nová školská budova, nazývaná urbárska škola pri kostole a v r. 1908 urbár postavil ďalšiu školskú budovu (urbársku školu na Kapustiskách). 
Vo voľbách r.1906 Lúčania hlasovali jednotne za slovenského kandidáta - dr. Vavra Šrobára, ktorého podporoval aj katolícky farár Andrej Hlinka. Hoci zvolený nebol, spišský biskup Alexander Párvy zbavil Andreja Hlinku farského úradu a práva vykonávať bohoslužby. Krátko potom nasledoval súdny proces, na ktorom odsúdili Hlinku, Šrobára a mnohých ďalších Slovákov za údajné poburovanie a za účasť na protestných manifestáciách. V tom čase bol správcom fary na Lúčkach Ladislav Moyš, ktorý priblížil situáciu pred voľbami slovami: "…Maďarónsko-liberálna strana sľubovala mi lúčanskú faru za 12 lúčanských hlasov, ja nepredal som ani jedného…". To bol dôvod, prečo biskup Párvy nevymenoval Moyša za farára v Lúčkach a ten musel v sprievode žandárov z Lúčok odísť na jeseň 1906. Vystriedal ho Bartolomej Smizsár, prisluhovač úradov a biskupa Párvyho, ktorého Lúčania odmietli prijať. Ako napísal Slovenský týždenník, "odvtedy sa začína utrpenie Lúčanov, ktoré nemá páru v dejinách slovenských", čím sa Lúčky dostali na niekoľko rokov na stránky novín v celej monarchii. Nasledujúce 5- ročné obdobie možno charakterizovať nasledovne: ignorovanie farára, odmietanie návštevy kostola a krstu detí, namiesto cirkevných sobášov civilné, pochovávanie mŕtvych bez farára. Spor, v ktorom pôvodne išlo o kontroverznú osobu Smizsára, nadobúdal postupne iné podoby a stával sa výrazným prejavom národného povedomia a svojským odporom proti maďarizácii a klerikalizmu. Vyvrcholenie a ukončenie tohto boja prebiehalo v čase, keď sa začínala prvá svetová vojna. Zbraneschopných mužov povolali do armády a práca v poľnohospodárstve ostala na pleciach žien a starcov. 
Vývoj v predmníchovskej republike bol sprevádzaný striedaním hospodárskych kríz. Sprievodným javom tohto vývoja v obci bolo vysťahovalectvo do krajín západnej Európy - Belgicka, Francúzska a Nemecka, ale aj do Kanady, USA, Argentíny a ďalekej Austrálie. Celkove v medzivojnovom období odišlo z Lúčok asi 120 občanov, z toho 85 do zámoria. 
Roku 1920 prišli urbarnici s návrhom na elektrifikáciu obce. Obecný výbor sa s návrhom stotožnil a vyslovil sa za inštalovanie 25 lámp verejného osvetlenia a zavedenie elektrického prúdu do domácností a hospodárstiev. V tom istom roku urbarnici postavili na Lúčanke vodnú elektráreň, ktorá zásobovala el. energiou aj Kalameny. 
V rokoch 1929 - 1934 sa aj na obyvateľov Lúčok preniesli ťaživé dôsledky hospodárskej krízy. V r. 1934 bolo v Lúčkach až 196 nezamestnaných, ktorí sa prihlásili do štátnej stravovacej akcie. 
V období 2. svetovej vojny sa občania Lúčok zapojili na rôznych miestach do boja proti fašizmu. Počas Slovenského národného povstania bojovali viacerí v partizánskych brigádach v Revúckej doline, pri Ľubochni, v Liptovskej Osade, na Pohroní, Orave, Spiši i v Turci. 
Po oslobodení v r. 1945 žilo v obci 1830 obyvateľov (317 rodinných domov). I naďalej väčšinu z nich tvorili tzv. kovoroľníci. Mali drobné hospodárstvo, ale boli to robotníci, ktorí dochádzali do práce mimo obec. Z verejných objektov občianskej vybavenosti tu boli: cintorín, drevená hasičská zbrojnica, tri budovy základnej školy, notársky úrad, predajňa obuvi firmy Baťa s opravovňou, obchod s potravinami Ľ. Legerského, obchod s hostincom F. Česáka na Teplici, trafika a tri ďalšie krčmy. Pre kultúrny život obce slúžila sála "U Trnkalov" s malým javiskom, kde sa hrávali divadelné predstavenia a konali sa zábavy. 
V júni 1948 postihla Lúčky povodeň a ten istý rok v októbri vypukol aj veľký požiar, kvôli ktorému ľahlo popolom 62 obytných stavísk a 92 rodín stratilo strechu nad hlavou. 
V rokoch 1949 - 1953 tu fungovala aj materská škola a dokonca aj detské jasle, ktoré boli otvorené v rokoch 1951- 1957. 
V roku 1958 a tiež 1960 došlo k veľkým povodniam, pričom podmočenie spôsobilo zosuv pôdy v lokalitách Pod Hvozdom, Dlhé a Hlboká Púť. 
V súvislosti s územnou reorganizáciou došlo v roku 1960 k odčleneniu osady Madočany od Lúčok. 
V r.1963 bola urobená veľká oprava štátnej cesty cez obec do kúpeľov a zároveň došlo k regulácii potoka v strede obce. Došlo tiež k prestavbe starej školy na Závozku a od 1.9.1963 tu bola zriadená materská škola pre 30 detí. 
V auguste 1971 obec navštívil vtedajší prezident republiky - armádny generál Ludvík Svoboda, ktorého sprevádzal Jozef Lenárt. 
Stavba trojtriednej materskej školy a jaslí bola odovzdaná do užívania v r. 1982. V tomto období bol tiež postavený prvý lyžiarsky vlek v areáli Markuška. 
V dňoch 28.-30. augusta 1987 sa konali oslavy 700. výročia prvej písomnej zmienky o Lúčkach.
Na konci roku 1987 sa stala realitou výstavba plynového potrubia s regulačnou stanicou z Liptovskej Teplej. Bola vybudovaná aj čistička odpadových vôd.

Článok spracovala: Ing. Petra Mihoková