Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Geologicko - geomorfologické pomery

Nad Lúčkami impozantnú kulisu tvorí Veľký Choč (1608 m n.m.) - najvyšší vrch Chočských vrchov. Názov Chočské vrchy je pomerne nový. Pohorie dlho nemalo spoločné pomenovanie vďaka nesúrodému reliéfu. Najstarší umelý názov Oravsko-liptovské vápencové vrchypriroda1 vystihoval sice ráz, polohu i zloženie pohoria, ale bol dlhý a nepraktický. Nahradil ho názov Chočské pohorie, ktorý sa rýchlo vžil. V ostatnom čase, v súvislosti s celkovým ustálením orografického členenia Slovenska, sa zaviedol súčasný názov Chočské vrchy. Tiahnu sa ako úzke pásmo horských skupín na severnom obvode Liptovskej kotliny, kde sa končia naraz zlomom, podľa ktorého sa v neogéne (mladšie treťohory) vyzdvihli. Jeho priroda 2priebeh v západnej časti je označovaný ako chočský alebo prosečniansky zlom. Predovšetkým z charakteru samotných Chočských vrchov vyplýva, že v najbližšom okolí Lúčok je terén značne pestrý a členitý. Celá oblasť sa rozpadá na množstvo väčších, či menších vrchov a vŕškov, vetviacich sa hrebienkov a doliniek. Smerom z obce do kúpeľov ďalej pokračuje hlavná, Lúčanská dolina (tiež Ráztočná dolina), ktorou vedie cesta na Oravu a ktorá rozdeľuje priroda 3chotár obce. Povyše kúpeľov, na ľavej strane cesty, prvá dolinka je Suchá, nasledujúca, tiež vľavo odbočujúca dolinka, je Jastrabá. Jastrabá ústi pod Choč a vedie ňou aj turistický chodník, ktorý ďalej prechádza cez rozsiahle lúky zvané Žimerová, traverzuje strmé úbočia Malého Choča (1465 m n.m.), križuje široký žľab spadajúci zo sedla Vráca, ktoré oddeľuje Malý a Veľký Choč. 
Na Choč vedie aj iná cesta, ktorá ide Lúčanskou dolinou, v jej závere priroda 4bočnou dolinkou Prašivou, potom cez hrebeňové lúky ponad Machnatô až do sedla Vráca. Menšou odbočkou Jastrabej je dolinka Žliebky pod vrcholom Bukova (1218 m n.m.), oddeľujúcim Žliebky od severnejšie položenej dolinky Machnatô. Severne od Veľkého Choča je hrebienok Holice (1086 m n.m.).Zakončením juhovýchodného hrebeňa Choča je rozložito sa dvíhajúci poľanovitý vrch Turianska Magura (1085 m n.m.) a vrch Smrekov (1024 m priroda 5n.m.).Hlavná dolina smeruje k severu na lúky pod Osobitým (1052 m n.m.) a na sedlo Varta. Vpravo, na východ a severovýchod, odbočujú ďalšie početné dolinky, navzájom pooddeľované hrebeňmi a hrebienkami. Z nich najmohutnejší je strmý hrebeň Magury 1170 m n.m.). Od sedla Varta sa dvíha do výšky výrazný končiar Ostrô (1105 m n.m.), nazývaný tiež Ostroň. Južným smerom línia hrebeňov pokračuje početnými rázsochami, člení sa na viaceré skupiny, až vynikne na juh mohutný, dlhý hrebeň Havranej (1130 m n.m.), tiež Havran alebo Havranec. Už priamo nad Lúčkami sa potom týči bralnatý vrchol Pliešky (977 m n.m.), ktorý zakončuje spomínaný hrebeň. Priestor medzi Havranou a Plieškou je Brestová. Do masívu Havranej a Magury ústi smerom do kúpeľov dolina Hlboká. 
Z geologického hľadiska tvoria Chočské vrchy väčšinou druhohory, a to krížňanský a chočský príkrov. Súvrstvia krížňanského príkrovu sú najmä v juhozápadnej časti pohoria. Hlavným predsatviteľom tejto jednotky sú súvrstvia slienitých vápencov a slieňovcov neokómu (spodná krieda -druhohory), ktoré sú miestami zbridličnatené. Chočský príkrov buduje prevažne až severovýchodnú časť pohoria, kým v juhozápadnej časti tvorí len príkrovové trosky (napr. vrchol Veľkého Choča). Sú v ňom zastúpené strednotriasové a vrchnotriasové súvrstvia tmavých a sivých vápencov a dolomitov. Dá sa povedať, že severnú časť chotára Lúčok v nižších polohách pohoria tvoria slieňovce a slienité vápence, vyššie druhohorné vápence a dolomity. Južnú, pahorkatinnú časť chotára v Liptovskej kotline tvorí flyš (ílovce a pieskovce). Sadrovcovo-zemité teplé kyselky prameniace na prosečnianskom zlome, podmienili vznik rozsiahlych travertínových útvarov. Travertín sa z chemickej stránky zhoduje s vápencami, lebo ho tvorí prevažne uhličitan vápenatý (CaCO3 ). Od väčšiny našich vápencov sa však výrazne líši vekom a pôvodom. Vápence sa usadzovali prevažne v moriach dávnych geologických dôb (na Slovensku najmä v druhohorných útvaroch triasu a jury), kým travertíny vznikli vyzrážaním z prameňov s vápenatou vodou v mladšej geologickej minulosti -od konca treťohôr po celé štvrtohory až do súčasnosti. významnú úlohu pri zrážaní uhličitanu vápenatého zohrávajú aj rozličné rastliny, predovšetkým riasy, machy a pečeňovky, na ktorých sa tvoria stále ďalšie vápenné kôry, až napokon vybudujú vlastnú horninu. Rastlinné telá pritom odumierajú a ostávajú po nich dutinky, ktoré dávajú travertínu jeho charakteristický vzhľad. Sled ročných období sa prejavuje na travertíne striedaním tenších a tmavších vrstvičiek s vrstvičkami hrubšími a bledšími. 
S bohatým výskytom vápencov a najmä travertínov v okolí Lúčok úzko súvisí aj ich ťažba. V minulosti bol v obci kameňolom "Na Skálí", kde sa ťažil travertín ako stavebný materiál. Medzi Suchou a Jastrabou dolinou na lokalite Háj bol vápencový lom. V Choči sa zasa našlo niekoľko štôlní, ktoré súvisia s pokusmi o dolovanie železnej rudy. Jedna z nich je aj tzv. lúčanská, juhovýchodne od vrcholu Veľkého Choča. Pri zostupe smerom na kúpele bola nájdená menšia halda s hrudami hematitu a limonitu a zasypaná štôlňa.